Keď bity nahrádzajú ľudí

Vďaka e-learningu je možné sa vzdelávať bez toho, aby sa človek fyzicky stretol so svojimi spolužiakmi. Podobne teleworking umožňuje pracovať pre zamestnávateľa bez toho, aby sa človek stretol s kolegami. Nakupovanie cez Internet umožní o.i. vyhnúť sa kontaktu s predavačom/predavačkou a podobný luxus (absenciu či aspoň minimalizáciu osobného kontaktu s úradníkmi) v styku so štátnou a verejnou správou nám sľubuje zabezpečiť informatizácia našej spoločnosti. CD a DVD umožnia vychutnať si zážitok z koncertu alebo filmu bez rušivej fyzickej blízkosti cudzích ľudí, televízia naviac dokáže za podobných podmienok priblížiť športové výkony či násilné rozháňanie demonštrácií.

V rámci medzinárodných výskumných projektov, do ktorých som bol zapojený, nám telekonferencie umožnili prerokovať dôležité témy bez nutnosti cestovať na miesto rokovania a osobne sa stretnúť. Ako člen programových výborov rôznych medzinárodných konferencií spolurozhodujem o tom, ktoré príspevky odznejú na konferencii ... celý proces prebieha elektronicky, väčšinu členov programového výboru som osobne nikdy nestretol a často sa to isté dá povedať o tých, ktorí mi členstvo vo výbore ponúkli. A zoznam príkladov, ilustrujúcich ako v dôsledku používania nových technológií sa obmedzujú osobné kontakty s (cudzími) ľuďmi, bude zrejme oveľa dlhší.

Nie, nesťažujem sa – koniec koncov to, čím sa živím, si (zatiaľ) vyžaduje stretávanie sa s dostatočným počtom ľudí; naviac, samota mi vyhovuje. Ale celkom by ma zaujímalo, či takéto trendy vývoja spoločnosti niekto systematicky skúma a vyhodnocuje – a kam to až dospeje. Nezužujú si ľudia takým spôsobom možnosti ako sa (duševne, nie materiálne) "obohatiť" poznávaním, či aspoň pozorovaním druhých? Neprejaví sa postupné odbúravanie "živých" stretnutí na tom, ako ľudia vnímajú ostatných ľudí?

Veľmi by ma napríklad zaujímalo, či (a ako) sa obmedzovanie "živých" stretnutí prejaví na schopnosti empatie voči druhým ľuďom. Pretože ak áno, bolo by vhodné s takými dôsledkami rátať – napríklad pri obsadzovaní niektorých pracovných pozícií. Ako ilustratívny príklad môže poslúžiť prípad, ktorý sa pred pár rokmi stal v Austrálií – 17-ročný mládenec sa na túre oddelil od svojich kamarátov a zablúdil v neprehľadnom teréne. Keď mu v horúcom prostredí došli zásoby vody, pokúsil sa mobilom privolať pomoc volaním na austrálsky ekvivalent nášho čísla 112. Pri každom pokuse sa od operátorov dozvedel, že najprv musí uviesť adresu, kde sa nachádza – bez tohto údaju ich vraj počítač (resp. príslušný program) nepustil ďalej. Pri siedmom neúspešnom vysvetľovaní, že je mimo mesta, už mládenec omdlieval a viac sa neozval – jeho telo našli o 8 dní neskôr. Výsledky vyšetrovania okrem upozornenia na nedostatky existujúceho systému práce núdzovej linky poukázali aj na ohromujúci nedostatok empatie operátorov centra.

Venuje sa vôbec niekto u nás systematickému skúmaniu dôsledkov používania moderných (informačných a komunikačných, ale prípadne aj iných) technológií na náš život? Keď som si čítal tzv. strategické materiály k informatizácii spoločnosti na Slovensku, mal som pocit že ani nie ... informatizácia spoločnosti sa zužuje len na otázky a problémy "technického" charakteru, prípadné vplyvy na náš život (okrem pohodlnejšej komunikácie so štátnou správou a podobne) absentujú. Žeby naši "stratégovia" nedokázali analyzovať otázku informatizácie spoločnosti naozaj komplexne? Alebo sa u nás nájdu nadšenci, ktorí sa venujú takému skúmaniu dôsledkov používania moderných technológií na náš život, ale ich hlas bol ignorovaný? A je vôbec (zo strany štátu, napríklad) záujem o zhromažďovanie a hodnotenie poznatkov takého druhu?

Snáď to neskončí nakoniec tak, že jednou z mála príležitostí stretnúť sa s cudzím človekom bude diskusia šoférov po zrážke ich áut ... prípadne situácia, pri ktorej ma niekto neznámy s bejzbolovou pálkou v ruke požiada o sponzorský príspevok na jeho živobytie.