Čo prezrádzajú rozprávky

Je vskutku zaujímavé, že sa dosiaľ zrejme nikto nepozastavil nad niektorými pozoruhodnými javmi, ktoré sa v rozprávkach vyskytujú. Pre začiatok trebárs to, že rozprávač rozprávky má dokonalý prehľad o deji, hoci v ňom nevystupuje – skrátka, ako keby bol vždy na tom správnom mieste, kde sa niečo deje, ale sa len prizeral bez toho, aby ho ostatní účastníci deja vnímali. Alebo ako keby sa ho netýkal čas, ktorý v rozprávke plynie – rozprávač bez zaváhania popisuje ako sa hrdina vrátil o 300 rokov domov (Nebeská sláva). Nezarazilo vás to? A čo takto tvrdenie rozprávača rozprávky Traja zhavranelí bratia, podľa ktorého ich sestra dlhšiu dobu „žila v diere vyrúbanej v hrubom strome“. Pozoruhodné je, že hoci ju zhavranelí bratia celý čas svedomito kŕmili, ako keby neprodukovala žiaden odpad, lebo keď sa objavil kráľ a vyrúbal ju z toho stromu, rozprávka nespomína smrad, ktorého by tam normálne malo byť požehnane, ale len že bola otrhane oblečená... A to všetko len tak mimochodom, bez toho aby sa takýto bezzápachový život dosiahol nejakým výslovne uvedeným magickým spôsobom (čarovný prútik, zázračná zelinka, a podobne) ... skrátka ako keby zmysly rozprávača boli obmedzené iba na zrak. Nezdá sa vám to podozrivé? Alebo v rozprávkach populárny výskyt javu, kedy kráľ na vyjadrenie radosti (žiaľu) „dal mesto obtiahnuť červeným (čiernym) súknom“ (Popolvár najväčší na svete)... zaradenie takého jasne nepraktického a aj drahého nezmyslu do deja rozprávky predsa nemohlo vychádzať z reality, veď kto by (okrem ojedinelých súčasných „umelcov“) takto zbytočne obliekal stavby do textilu...

Vysvetlenie je pritom naozaj jednoduché – rozprávač rozprávky nerobí nič iné, len popisuje skúsenosti z virtuálnej reality, resp. hry typu Second life – veď pre programátora je zafarbenie zobrazených budov, teda ono „obtiahnutie mesta červeným či čiernym súknom“ len otázka pár inštrukcii. Razom sa nám vysvetlí aj vyššie spomenuté obmedzenie zmyslov rozprávača iba na zrak (pridávanie vôní či zápachov do virtuálnej reality je technicky oveľa komplikovanejšie ako obyčajné zobrazovanie), ako aj to, že rozprávač má vždy kompletný prehľad o dianí na scéne, netýka sa ho čas, ktorý v rozprávke plynie, a tak podobne.

Naozaj, keď pochopíme, že slovenské rozprávky nie sú nič iné ako slovné podanie príhod, ktoré ich pôvodný rozprávač zažil, resp. pozoroval vo virtuálnom svete, okamžite sa objasnia aj ďalšie inak nepochopiteľné javy – napríklad ako môže náhle v celej krajine zmiznúť soľ či existovať „sajdačka soli z ktorej neubúdalo“ (Soľ nad zlato). V realite protirečiace prírodným zákonom, ale vo virtuálnom svete hravo realizovateľné sú aj ďalšie rozprávkové javy – „Obruštek prestri sa“ (Na Boha s kyjom), či okamžité postavenie zlatého a strieborného kaštieľa zo zlatej a striebornej halúzky (Stratený chlapec). Podobne sa osvetlí aj schopnosť chodiť bez hlavy (Kubove príhody), schopnosť bosorky razom premeniť hrdinu na koňa, dokonca takého čo vzduchom lietal (Chudobných rodičov syn), alebo premena troch bratov na havranov čiste len na základe zvolania naštvanej matky (Traja zhavranelí bratia)... Vajce, ktoré sa nerozbije ani počas putovania rôznym terénom (Ako šlo vajce na vandrovku) potom už nikoho neprekvapí...

Skrátka, pozornejšia analýza slovenských ľudových rozprávok jasne ukazuje, že naši dávni predkovia poznali virtuálnu realitu a teda evidentne boli na úctyhodnej úrovni vývoja, úrovni ktorú okolitý svet dosahuje až v posledných rokoch. Ak takýto jasný dôkaz existencie vyspelej civilizácie na Slovensku naša veda prehliada, nie je už naozaj načase pripustiť, že veda vyčerpala svoje možnosti a prichádza čas patavedy?