Hľadanie odpovedí na otázky o kamerách

Skoro ráno sa necítil práve najlepšie a tak v depe pred usadením sa do zvereného autobusu ešte rýchlo kvôli žalúdočným problémom navštívil toaletu ... a keďže aj potom mal pocit že sa problémov ešte úplne nezbavil, pri odchode z toalety si preventívne vzal so sebou aj rolku toaletného papiera, veď čo keby ho núdza prikvačila počas služby... A to sa mu stalo osudným – jeho zamestnávateľ si všimol absenciu rolky, analýzou záznamov bezpečnostných kamier zistil , že onen šofér bol jediný, kto v kritickom čase použil toaletu – a prepustil ho (i napriek tomu, že tú nešťastnú rolku si neodniesol domov a ešte stále sa nachádzala v autobuse).

Tento smutnosmiešny príbeh celkom pekne vysvetľuje, prečo sa mnohým ľuďom nepozdáva, že počet najrôznejších bezpečnostných kamier viditeľne rastie. Kamery sú obvykle vnímané ako prostriedok ochrany pred "zlými", nie sú však natoľko inteligentné, aby zaznamenávali pohyby len "tých zlých" – jednoducho snímajú každého, kto sa objaví v ich zornom poli. A keď už sú kamery nainštalované a zaznamenávajú, pokušenie využiť ich záznamy aj inak, ako je obvyklá predstava, je veľké - a to je ten kľúčový problém s kamerami. Zvlášť, keď používanie kamier a nakladanie s ich záznamami nie je legislatívne dostatočne jasne vymedzené a kontrolované.

Vezmime si napríklad zákon o ochrane osobných údajov (zákon č. 428/2002 Z.z., v znení neskorších predpisov) ... videozáznamy sa v ňom výslovne spomínajú len v § 10 ods. 7, podľa ktorého "Priestor prístupný verejnosti možno monitorovať pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu len na účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu, a to len vtedy, ak priestor je zreteľne označený ako monitorovaný. Označenie monitorovaného priestoru sa nevyžaduje, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak."

Celkom prirodzene sa potom dá pýtať, či zákon dáva odpovede na také logické otázky, ako napríklad "ako dlho sa môžu skladovať záznamy kamier? kto môže mať k nim prístup? ako je zabezpečené, aby sa záznamy používali len na účel ochrany majetku organizácie a nie napríklad na zábavu príslušníkov SBS, ktorí z dlhej chvíle sledujú čo ľudia robia, komentujú ich počínanie, či prípadne ešte ovládajú kamery tak, aby zachytili niektoré zvlášť zábavné (pre nich) momenty?, ak mám nejaké výhrady ohľadom zachytenia a spracúvania videozáznamu o mojej osobe – mám vôbec v tomto smere nejaké práva a ako sa ich môžem domáhať? kto vlastne kontroluje dodržiavanie povinností (a ktorých vlastne) prevádzkovateľa kamier?" Spomenutý odsek paragrafu 10 odpovede na takéto otázky nedáva, a iné ustanovenia zákona sa špeciálne záznamami kamier nezaoberajú.

Dalo by sa samozrejme argumentovať, že nepotrebujeme špeciálne ustanovenia pre nakladanie so záznamami kamier, lebo na tieto prípady sa dajú (majú) uplatniť všeobecné ustanovenia zákona týkajúce sa osobných údajov. V takom prípade si však veľmi nepomôžeme, lebo všetky ustanovenia sa asi priamočiaro použiť nedajú ... Vidieť to napríklad na § 8 zákona (Osobitné kategórie osobných údajov), ktorý hneď v prvom odseku ukladá "Spracúvať osobné údaje, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženskú vieru alebo svetonázor, členstvo v politických stranách alebo politických hnutiach, členstvo v odborových organizáciách a údaje týkajúce sa zdravia alebo pohlavného života, sa zakazuje."

Je vcelku jasné, že dostatočne kvalitný videozáznam o snímanej osobe odhalí, alebo aspoň naznačí, jej rasový alebo etnický pôvod. Videozáznam kamery, ktorá zaznamená časť demonštrácie, zas odhalí politické názory ... a v niektorých prípadoch videozáznam môže vypovedať aj o zdraví dotknutej osoby (napríklad telesné postihnutie, tiky na tvári, zo sklonu hlavy odborník môže usudzovať na zrakovú vadu či nedoslýchavosť dotknutej osoby, a podobne). Skrátka, videozáznamy môžu reprezentovať prinajmenšom niektoré z osobitných kategórii osobných údajov, ktorých spracovanie sa zakazuje. Ak by sme teda pripustili, že na záznamy kamier sa majú uplatňovať rovnaké zásady a ustanovenia zákona, ako na osobné údaje v textovej forme, zo znenia tohto paragrafu by sa dalo usúdiť, že zákon pripúšťa používať len také kamery, ktorých zábery sú dostatočne nekvalitné - teda také, aby sa z nich o snímaných osobách nedalo vyčítať skoro nič, lebo inak by došlo k spracúvaniu zakázaných osobných údajov. Žeby toto bola tá správna interpretácia zákona? Alebo pripustíme, že používanie bezpečnostných kamier a nakladanie s ich záznamami nie je u nás legislatívne dostatočne jasne vymedzené a kontrolované, čím sa vytvára priestor pre ich zneužívanie? Nemusí pritom ísť len o rolku toaletného papiera...